Lívia Brachnová
Na les môžeme hľadieť ako na priateľa, ako na bezpečný priestor, ale aj ako na miesto, kde nám môže čokoľvek ublížiť. Aj v detských očiach sa to tak môže javiť. A čo tak ešte v očiach dieťaťa, ktoré sa na putovanie lesom vyberie samo?
Nejedná sa o klasický príbeh Karkulky, v ktorom by sme sa zamýšľali nad tým, prečo ju mama vôbec poslala za babičkou cez les plný nástrah úplne samú. Nebojíme sa zlého vlka, nehľadáme horára. Táto verzia rozprávky je čisto o pocite, ktorý z opusteného lesa máme.
Bábkové predstavenie študentov pražskej DAMU, ktoré nesie názov Karkulka aneb Jak se do lesa, tak se z lesa těžko, prináša divákom minimalistický príbeh. Prečo minimalistický? Ako sme si už spomenuli, základná dejová linka notoricky známej rozprávky sa tu prakticky vôbec nevyskytuje. Je tu len drobná bábka – marioneta – v červenom plášti, taktiež minimalistická, a jej putovanie lesom. Ten je zobrazený na malej otočnej kruhovej scéne. Vysoké stromy desiatky ráz väčšie, než je Karkulka, sú zastúpené tenkými drevenými latami. Vytvárajú dokonalú optickú ilúziu temného a neznámeho, v ktorom sa nie je ťažké stratiť. Autormi scény sú aj performeri Vavřinec Němec a Martin Tůma. Les sa behom predstavenia otáča, Karkulka beží dookola a cesty von nie je.
Okrem deja, bábok a scény je inscenácia minimalistickou aj vďaka tomu, že ide o nemú hru bez slov. Rozhodne však nie je zvukovo ochudobnená, práve naopak. Počujeme les, búrku, vyplašené kroky a dych, klopanie na drevo, pílenie stromov, či praskanie ohňa. Tieto zvuky sú dosiahnuté aj vďaka zvukovým senzorom s mikrofónmi, ktoré sú súčasťou malej scény, a tak je počuť každé klopnutie malej bábky Karkulky, každý krok a vzdych sa nesú akoby ozvenou temného lesa. Pôsobia veľmi verne a realisticky. Ikonickým zvukom pre inscenáciu je práve ťukanie o drevo, čo nám môže pripomínať praskanie konárom, ďatľa, či chôdzu lesom.
Úsmevným obohatením predstavenia sú napríklad aj opekanie skutočného špekáčika nad malým plamienkom, čo nám ihneď evokuje pobyt v prírode, alebo vytvorenie hmly pomocou pary z elektronickej cigarety. Okrem iného tak ako diváci zapájame aj ďalší zmysel – čuch, pomocou ktorého sa prenesieme ešte o čosi viac do lesa.
Téma Karkulka bola zadaním pre ročníkovú prácu študentov, ktorí ju mali pojať vlastným spôsobom a z deja si vytiahli prakticky len motív putovania lesom. Príbehovú linku však vidíme, hoci len malinkú a to v závere, kedy je časť lesa vyrúbaná. Následne sú zoťaté stromy doslova pocukrené snehovou prikrývkou.
Táto drobná dejová linka ma prinútila sa zamyslieť nad vzťahom človeka s lesom. Na pocity, ktoré v ňom mám dnes a ktoré som v ňom mala ako dieťa. Čím sa zmenili? Mala som viac odvahy ako dievčatko, alebo teraz? Ako veľmi mi moja detská fantázia pomáhala nebáť sa? A ako veľmi mi moja myseľ v dospelosti pomáha vytvárať pochybnosti a obavy?
Pre človeka môže byť hrozbou čokoľvek, aj les. Strach nijako nezabráni náhodám, ani nešťastiam. Pre les je však jedinou hrozbou človek a nerobí to náhodou. Na začiatku inscenácie som cítila strach o malé dievčatko, ktoré sa vydalo na cestu celkom samo. Na jej konci som mala väčší strach práve o les. Bábkové predstavenie musím vyzdvihnúť za minimalistické, ale zároveň pútavé spracovanie témy klasickej rozprávky, využitie netypických predmetov a prekrásnu scénu, ktorá má význam aj pre kvalitnú zvukovú podobu inscenácie.
Za pár desiatok minút ma preniesla do prírody, detstva a vyvolala vo mne otázky rezonujúce ešte niekoľko hodín. Napriek tomu, že nejde o predstavenie pre deti, ja som sa ním na pár minút dieťaťom opäť cítila a to v najlepšom možnom zmysle.
Divadelní fakulta Akademie múzických umění v Praze – Karkulka aneb Jak se do lesa, tak se z lesa těžko. Réžia, hudobné spracovanie a herecké obsadenie Martin Tůma, Vavřinec Němec, Alena Novotná, Štěpánka Todorová, scéna Martin Tůma, Vavřinec Němec. Písané z reprízy 10. 6. 2022 v rámci festivalu Zlomvaz.
FOTO: Juan David Cevallos